Karol Wojtyla a Ševčenkova možnosť streľby
14.4.2006 o 15:00 | (upravené 8.12.2012 o 20:07) Karma článku: 5,49 | Prečítané: 1831x
Zrejme nebol tamojší ľud dostatočne silný vo viere,
pretože sa mu jedného dňa začali zjavovať duchovia mŕtvych rodákov,
ktorí schádzali dolinou za spevu chrámových piesní. To bolo po vojne,
v liptovskej dedine, a výjav trval dovtedy, pokým sa na príkaz farára
nezačali dedinčania za svojich zosnulých intenzívnejšie modliť.
O polstoročie neskôr prehrával Liverpool vo finále Ligy majstrov už o tri góly, pokým sa nezjavil Karol Wojtyla, ktorý svojmu krajanovi zabránil pustiť v závere niekoľko tutoviek a v penaltovej dráme mu vnukol zahrať na bránkovej čiare to komické divadielko, ktorým dokonale zmiatol strelcov talianskeho súpera.
Z dobových
prameňov sa nedozvieme nič o tom, koľko dedinských pochybovačov príhode
o duchoch neuverilo a nevidelo žiadnu súvislosť medzi údajnými
zjaveniami a modlením miestnych obyvateľov.
Dozaista
mnoho mestských autorít však považuje porážku Milána len za sériu
individuálnych zlyhaní jeho hráčov a víťazstvo outsidera za dôsledok
správnych rozhodnutí ich poľského brankára.
V ich
príbehu visí Dudekova možnosť voľby nad všetkými okolnosťami, ktoré by
naznačovali, že outsider zvíťazil len preto, lebo mal. Hoci aj preto,
lebo Ján Pavol II. bol na svojej pozemskej púti veľkým fanúšikom
Liverpoolu a v mladosti bol brankárom ako jeho priateľ Jerzy. Alebo
preto, že veľkým zážitkom tohto Poliaka bolo osobné stretnutie
s pápežom, možno vďaka ktorému súkal v čase vrcholiacej futbalovej drámy
na kamery ten povestný Wojtylovský šibalský úsmev.
Nevieme,
aký je podiel pochybovačov v spoločnosti dnes. Isté je, že sa v nej
ešte vyskytuje i zopár takých, ktorí sa neboja budúcnosti, veria
v proroctvá, v nevyhnutnosť javov, ale aj v silu modlitieb.
V tomto
menšinovom prúde nevyhráva Ligu majstrov silnejší, ale ten, kto bol
obdarený milosťou, a pákou dejín nie sú individuálne rozhodnutia
osobností, ale vnútorný poriadok, v ktorom sa striedajú vzostupy a pády,
príčiny a následky. A slobodná vôľa, tá zostáva tajomstvom Najvyššieho.
Mnohí
sa ju pokúšajú odhaliť, ale márnosť je úsilie pátrať po povahe chvenia,
ktoré uvádza do pohybu veľké zmeny. Väčší zmysel má snažiť sa nebyť
pochybovačmi, ktorých biznis je postavený na kritizovaní zlyhaní iných,
samozvanými sudcami, ktorí dokážu vysvetliť javy v dramatickom náboji
„kto čo zavinil a čo si zaslúži“.
Vedieť
odolávať slabosti povahy, podvoľujúcej sa dopytu po plytkosti a neradiť
sa k tým, ktorí kvôli svojmu utrpeniu – teda deficitu Najvyššieho citu –
zneisťujú ľud bľabotaním o svojom sociálnom cite.
Lebo to
málo, čo nám bolo dané sa dozvedieť, spočíva v zistení, že kedykoľvek
na nás dopadla pochybnosť o sebe a o vnútornom poriadku vecí, svet
stratil rovnováhu a milióny jeho aktérov vlastný krk.
Liptovský
farár ponúkol svojmu ľudu overený návod na navrátenie rovnováhy a je to
ten istý recept, ktorý odporučil Karol Wojtyla svojmu ľudu dávno pred
Jerzyho náhlou stratou neistoty.
Poznal
ho i Ten, čo veril aj vtedy, keď Ho masa spochybnených zavesila na kríž,
aby im bolo zjavené, že outsidermi sú tí, čo majú strach.
Ten pokrm znie: Nebojte sa.
A chutí naozaj skvele.
